Povolanie - nie zamestnanie

Kto som a prečo sa zaoberám rogesovskou psychoterapiou

K rozhodnutiu vykonávať toto povolanie som dospela postupne a úplne nenásilnou formou. Vlastne som si postupom času pozorujúc mnohé situácie z môjho bežného života uvedomila, že sa mi ľudia bezprostredne zdôverovávajú so svojimi problémami. A to sa deje skutočne snáď už od stredoškolských čias. Uvedomila som si, že viem ľudí počúvať a vážim si ich dôvery. Že ma nestojí žiadne úsilie zdieľané informácie bez problémov udržať v tajnosti. Toto všetko však samozrejme nestačí na to, aby sa z človeka stal automaticky psychoterapeut.

Krátko po absolvovaní strednej školy som sa vydala a narodili sa mi deti. Počas materskej dovolenky som sa začala v myšlienkach zaoberať témami ako psychológia a ľudská psychika. Pri výchove svojich detí som pozorovala ich svet - svet dieťaťa. Ako ho vidí, vníma, ako funguje vo vzťahoch, či už súrodeneckých, alebo vo vzťahu dieťaťa s rodičom. Postupne som sa začala aktívne zaoberať myšlienkou ako svoje záujmy a odpozorované schopnosti rozvinúť do profesionálnej úrovne a ako ich uplatniť v praktickom profesnom živote.

Deti trošku odrástli a moje úvahy ma doviedli k rozhodnutiu študovať. Nakoľko som mala v tom čase obmedzené možnosti študovať obor o ktorý som javila záujem - psychológiu, rozhodla som sa pre štúdium sociálnej práce na UKF v Nitre. Cítila som túžbu vedieť pomáhať ľuďom pri ich mnohých náročných životných situáciách. A práve tu som sa stretla s "učením" Carla R. Rogersa. Jeho životné postoje a myšlienky mi boli veľmi blízke. Preto som sa po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia rozhodla študovať v Prahe tzv. Rogersovskú psychoterapiu. Tento druh vzdelávania bol úplne iný, než s akým som sa dovtedy stretla. Hlavne tým, že postupne rokmi, vlastnými skúsenosťami a zážitkami, som dostávala priestor uvedomiť si, že bez prijatia a porozumenia sebe samej, nemôžem a ani nedokážem pomáhať druhým. Viedlo to napokon k zmene môjho pohľadu na človeka, na život, na vzťahy.