Nikto za mňa nie je zodpovedný!
... ale potom: "Kto za to môže?"

Som človekom žijúcim v 21. storočí, čo znamená, že:

• Mám málo času / nestíham! - ... veľa povinností - rodina, deti, práca, záujmy...
• Nie som šťastný! Som nešťastný! Trpím! - ... hnevám sa, sťažujem, nesúhlasím, vadí mi...
• Mám nedostatok / nemám čo potrebujem! - ... prostriedkov, vôle, lásky, zdravia, vplyvu na situáciu...
• Mám strach! - ... zo zmeny, osamelosti, zodpovednosti, rozhodovania, že nie som dobrým rodičom, partnerom, že nedosiahnem úspech, nevyhrám konkurz, neurobím školu, nezískam postavenie, nezarobím dosť peňazí, nebudem mať dieťa, nevychovám ho dobre, ...)
• Vyhorenie - stav, keď sa duša postaví egu na odpor! - prejavy - apatia / nezáujem, neschopnosť urobiť ďalší krok, blokády, úzkosť až depresia...
• Žijem vedomý život alebo žijem zlý sen?

Môžem byť aj "Ja" šťastný?

... dá sa to dosiahnuť! Rada Vám pomôžem pri nachádzaní a prekonávaní rôznych problémov, psychologických a emocionálnych ťažkostí, pri porozumení vnútorným konfliktom, pri rozpoznávaní osobnostných a vrodených reakcií, myšlienkových procesov a to spôsobom, ktorý bude pre Vás prijateľný a pomôže Vám zvládnuť čo najlepšie Vašu životnú situáciu.

Človeku je prejavená ľudskosť vzácna v dnešnom svete techniky a automatiky. Napriek tomu verím, že existuje spôsob, ako aj v tomto náročnom čase načúvať ľudskej duši a pomôcť človeku nájsť rovnováhu a pokoj.

Som tvorcom vlastnej reality alebo obeť systému?

...viem to rozpoznať?

"Vyskúšali sme všetko okrem lásky."
                                            Théodore Nonod

Sme naprogramovaní výchovou. Tento program nám slúži k začleneniu a fungovaniu v systéme našej spoločnosti. Systém však vytvára a ponúka iba obmedzené množstvo možností, čím nie je schopný pokryť komplexne všetky potreby človeka pre prežitie naplneného života. Ocitáme sa vďaka nemu v zajatí pravidiel a povinností v stáde s ostatnými členmi tohoto systému. Systém nepodporuje individualitu, tvorivosť a kreativitu v človeku a nekomunikuje láskavo. Táto úloha mu ani neprináleží. Už by nemohol fungovať ako systém. Ten potrebuje na svoje prežitie pravidlá, nariadenia a presne vytýčené hranice možností. Už v detskom veku si osvojíme čo "môžeme" - lebo je to vítané - a čo naopak "nesmieme". Osvojíme si používanie slov a ich význam prevezmeme od druhých. Celý spôsob komunikácie skopírujeme. Aj spôsob nazerania na svet a dokonca aj na seba (hodnotenia, názory, kritiku, ...) prevezmeme od ľudí, ktorí na nás v útlom veku pôsobia. Veľa rokov sa nám môže zdať, že to, ako sa vidíme, ako vidíme ostatných, alebo svet, je náš uhol pohľadu. Dokážeme si však predstaviť, že by to mohlo byť aj celkom inak než sa domnievame?
Stáva sa, že sa v istom bode svojho života človek zastaví, alebo obzrie a zistí, že nie je so "svojim životom" vôbec spokojný. Uvedomí si, že sa väčšinou prispôsobuje druhým, ba dokonca že tak činí po celý život. Že je v kolotoči povinností a úloh z ktorého už nedokáže vystúpiť. Že už ani nevie kto je, čo má rád, ani čo sám chce, či nechce. To môže byť práve ten okamih, kedy začuje tichý hlas svojej duše, ktorú nie je možné vtesnať do pravidiel a nariadení systému. A načúvajúc svojej duši mu môžu vyvstať "nové" otázky. Nájsť na ne odpovede je pre človeka to najdôležitejšie, pretože majú vplyv na jeho každodenný život.

• Prečo nie som šťastný, necítim lásku?
• Prečo sa necítim spokojný?
• Ako to môžem ovplyvniť? Mám vôbec nejaké možnosti?
• Som ľudská bytosť - človek. Aké mi to dáva možnosti?
  
• Som vedomou bytosťou, ktorá má "svoj život" sama v rukách, pričom systém jej iba umožňuje fungovanie v spoločnosti?
• Alebo som obeťou systému v ktorom žijem?
  Nespočetne veľakrát počuté a vypovedané slová ako sú - zdravie, šťastie, láska, ...
  
• Poznáme skutočný význam týchto slov? Rozumieme rovnici "zdravý = šťastný"?
• Uvedomujeme si váhu slova? Že každé slovo, či už vypovedané alebo len pomyslené, tvorí a pretvára našu realitu. Až do akej miery?

Odpovede na tieto a podobné otázky je možné nájsť. Napríklad na individuálnych či skupinových stretnutiach. Môžme sa spolu dotknúť duše, ktorá si ich kladie a nájsť odpovede, ktoré vám nebudú ďalej brániť vo vedomom vytváraní si peknej a spokojnej reality.

Do akej miery môžem ako rodič
podporiť zdravie svojho dieťaťa?

"Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti hrozne unavuje stále a stále im niečo
vysvetľovať. Deti musia byť k dospelým veľmi zhovievavé."
                                                                               Antoine de Saint-Exupéry

Skúsme sa na chvíľu zastaviť a v tichu sa dotknúť svojej duše. Iba počúvať! ...a možno
konečne prehovorí.

...a tak som sa narodila ja. Rodičia boli isto plný očakávaní z môjho príchodu na tento svet. V tej chvíli nebolo na ich očakávaniach nič zlé. Dávali mi lásku a ja som ju prijímala. Vyzerali byť šťastní, spokojní že ma majú. A tak som im aj ja dávala toľko lásky, koľko bolo možné. A oni ju prijímali. Bez podmienok.

Čo sa potom stalo? Odrazu počujem, že dobrá budem "keď...". Že ma druhí budú mať radi "keď...". Že sa mi dostane toho a onoho iba "keď..." až "keď...". Prečo sa odrazu vytratila láska bez podmienok? Kam sa vytratila?

Na tieto a ďalšie podobné otázky hľadajú odpovede mnohí ľudia. Nadíde čas, v určitom období života, kedy sa človek odrazu zastaví (väčšinou ho k tomu prinútia bolestivé životné okolnosti), kedy sa začne zamýšľať inak než doposiaľ. A začne sa pýtať: "Čo sa stalo? Kedy? ...že neviem ako ďalej. Že cítim bolesť. Že nenachádzam zmysel." Objavia sa odrazu ony - tie zmysluplné otázky. Odpovede na ne ma môžu doviesť k podstate - porozumeniu, prijatiu a odpusteniu. Nech už nemusím, všetko čím bolo v detstve ublížené mne, preniesť a odovzdať svojmu dieťaťu. Ja som ten, kto môže toto "prekliatie" ľudstva ukončiť. Len tým, že zmením postoj, prístup k životu, k výchove. Práve porozumením dávam šancu svojmu dieťaťu prežiť "lepší život". Nebude prinútené vyrásť v neporozumení a nebude nútené najprv plniť všetky podmienky, aby malo pocit, že je milované a prijímané. A nebude sa musieť vo svojom dospelom veku domnievať, že si lásku treba zaslúžiť, kúpiť a zaplatiť. Nepripravím ho na život, ktorý by viedol iba k jednému a tomu istému, čím som trpela ja. Byť donútená až bolestivými okolnosťami klásť si otázky, aby som mohla vidieť veci inak.

Jeden mudrc raz povedal "porozumenie a láska sú to isté".

Čo teda skutočne ako ľudská bytosť - človek chcem, čo potrebujem? Viem to? Láska, porozumenie, prijatie, výchova, komunikácia, sebavedomie... Každý to túži ovládať, mať - vlastniť. Naozaj viem, aký obsah ukrývajú v sebe tieto slová?

• Som rodičom!
• Čo by som teda mal resp. mohol urobiť pre svoje dieťa?
• Mám zodpovednosť za výchovu. Do akej miery v roli rodiča?
• Čo v skutočnosti znamená "zodpovednosť"?
• Som aj ja - rodič - ešte stále aj dieťaťom?

Odpovede na tieto a podobné otázky je možné nájsť. Napríklad na individuálnych či skupinových stretnutiach. Môžme sa spolu dotknúť duše, ktorá si ich kladie a nájsť odpovede, ktoré vám nebudú ďalej brániť prijímať a milovať seba a svoje dieťa bezpodmienečne.